AK ŤA NIEKTO POZVE NA SVADBU, NESADAJ SI NA PRVÉ MIESTO

V sobotu vošiel Ježiš do domu ktoréhosi popredného farizeja stolovať a oni ho pozorovali. Keď zbadal, ako si pozvaní vyberali popredné miesta, povedal im toto podobenstvo: „Ak ťa niekto pozve na svadbu, nesadaj si na prvé miesto, lebo mohol pozvať niekoho vzácnejšieho, ako si ty; a prišiel by ten, čo pozval teba i jeho, a povedal by ti: ‚Uvoľni miesto tomuto.‘ Vtedy by si musel s hanbou zaujať posledné miesto. Ale keď ťa pozvú, choď, sadni si na posledné miesto. Potom príde ten, čo ťa pozval, a povie ti: ‚Priateľu, postúp vyššie!‘ Vtedy sa ti dostane pocty pred všetkými spolustolujúcimi. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“

A tomu, čo ho pozval, povedal: „Keď dávaš obed alebo večeru, nevolaj svojich priateľov ani svojich bratov, ani príbuzných, ani bohatých susedov, aby nepozvali aj oni teba a mal by si odplatu. Ale keď chystáš hostinu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých. A budeš blahoslavený, lebo oni sa ti nemajú čím odplatiť. No odplatu dostaneš pri vzkriesení spravodlivých.“ (Lk 14,1. 7-14)

Tieto dve podobenstvá o svadobnej hostine nie sú poučením o zásadách slušného správania ohľadne zasadacieho poriadku pri stolovaní či o správnom výbere pozvaných hostí. Pri hostine si predsa človek dáva pozor, aby sa neprehrešil proti pravidlám spoločenskej slušnosti. Preto by asi sotva niekto obsadil prvé miesto pri stole bez toho, žeby sa neuistil, či nepatrí niekomu inému.

Vyberanie si popredných miest tu znamená čosi iné. Symbolizuje nesprávny životný postoj istého typu ľudí, ktorí si o sebe myslia, že sú na tom lepšie ako ostatní. Zbožní farizeji (v dnešnom ponímaní zbožní veriaci) sa cítili v Božích očiach spravodlivejší ako iní a boli presvedčení, že budú pred inými uprednostnení aj pri stole hostiny v Božom kráľovstve.

Nám v skutočnosti patrí miesto posledné. My sme tí chudobní, mrzáci, chromí a slepí, ktorých podobenstvo spomína. Náš hriech nám neumožňuje posadiť sa pred tvár Boha. Iba Kristovou obetou na kríži nám môže byť daná účasť na Božej sláve. Podobenstvo nás vyzýva k pokore pred Bohom. K uznaniu, že spása je Boží dar, ktorý si človek nemôže sám zaslúžiť. Človek ho môže iba prijať – s pokorným srdcom.

Francúzsky svätec Charles Foucauld raz povedal, že by chcel byť posledným a najmenším z ľudí. Ale zistil, že nikdy nebude posledným, nanajvýš predposledným. Lebo posledné miesto už zaujal Ježiš.

v v v

Poznáte, čo to znamená „hádzanie si udičiek“? Je to anglické príslovie a vyjadruje postoj, kedy si človek sám hodí „udičku“, aby si prichystal poklony a uznanie.

Napríklad: Upečieme tortu. Spontánne sa potešíme, pretože sa podarila. Chuťou, vzhľadom, proste všetkým. Prídu hostia. A zrazu z úst gazdinky, ktorá tortu upiekla, počujeme: „Neviem, či vám môžem ponúknuť takúto placku. Veľmi sa ospravedlňujem, ale tentokrát sa mi nepodarila. Neviem, či vám to vôbec bude chutiť.“ Udička je hodená. Gazdinka očakáva, ako návšteva začne tortu chváliť. Ryba sa chytí. Patrí sa to. Návšteva začne chváliť, že torta je úžasná, že to snáď nie je ani pravda, že ju upiekla sama... Pýta si recept.

Alebo iná situácia. Vyrozprával ju istý kňaz. Sedel na lavičke v parku, a zrazu k nemu pribehla jedna farníčka, ktorá hovorí: „Viete, pán farár, som tou najväčšou hriešnicou na svete.“ Očakáva, že pán farár jej začne lichotiť, že to vôbec nie je pravda a tak podobne. Pán farár sa však na ňu lišiacky pozrie a odpovie: „Tak to aby som si od vás odsadol...“ A farníčka sa urazila. Pán farár na hodenú udičku nezareagoval.

V rozličných obmenách hádžeme udičky všetci.

Uvedené situácie dokazujú, že človek, ktorý sa navonok správa skromne, môže byť ovládaný pýchou.   

Pokora je záležitosťou vnútra. Svätá Terézia z Ávily hovorí, že pokora je uznaním skutočného postavenia pred Bohom. Priznaním si pravdy o sebe. V podobnom zmysle sa vyjadril aj svätý Augustín: „Ak sa od teba žiada, aby si bol pokorný, nehovorí sa ti: buď menším, ako si. Ale sa ti vraví: Poznaj, kým si.“

Dobre to demonštruje aj epizóda zo života Jána Mária Vianneya, ktorú spomenul vo svojej kázni: „Dnes som dostal dva listy. V jednom bolo napísané, že som svätým mužom a v druhom, že som iba obyčajný pokrytec, ktorý sa hrá na svätca. Prvý list mi nič nepridá, druhý mi nič nevezme. Som tým, čím som pred Bohom. Nič viac, nič menej.“

v v v

Žiaľ, v životopisoch mnohých svätých nemá častokrát pokora viac ako hodnotu nálepky, ktorú je autor takmer povinný nalepiť na duchovný portrét svätca. My vnímame, že to nie je autentické a omnoho radšej čítame životopisy, ktoré nám ukazujú svätca aj s jeho chybami. Už František Saleský upozorňoval na to, že veľa zla voči svätcovi i ďalším generáciám môžu narobiť tí hagiografi, ktorí zamlčujú priestupky svätých.

Hodnoverne zobrazuje pokoru ruský film Ostrov, i keď slovko pokora tam vôbec nezaznieva. Námorník Anatolij je počas druhej svetovej vojny prinútený nemeckým dôstojníkom zastreliť svojho priateľa, aby si zachránil život. Anatolija v domnienke, že zabil človeka, celý život mučí svedomie. Svoje ďalšie roky strávi na ostrove, ako mních v pravoslávnom kláštore. Stane sa kláštorným kuričom a v kotolni aj spáva.

Keď opát usúdi, že Anatolijovho pokánia už bolo dosť, ponúkne mu bývanie u seba. Anatolij však odmietne a ďalej spáva v kotolni. Pokorovaním živí v sebe vedomie hriešnika. To mu ale nebráni prijímať ľudí v núdzi, ktorí ho stále vo väčšom počte vyhľadávajú. Silou modlitby, ktorú v sebe objaví, koná zázraky. Po jednej dramatickej noci, kedy vyhnal démona zo samotného opáta, Anatolij s údivom konštatuje: „Ja to nechápem. Povesiť by ma bolo málo. A napriek tomu ma ľudia uctievajú ako svätého.“ Do konca svojho života pomáha druhým.

Pokora nespočíva v podceňovaní seba. Ale v uznaní pôsobenia Božej sily v nás. Je to prijatie aj vlastnej hriešnosti, aj obdarovania Bohom. Prijatie poslania, ktorým nás Boh volá do služby druhým.

v v v

Pozvanie chudobných, mrzákov, chromých a slepých v tomto podobenstve neznamená, že by sme mali k sviatočnému stolu zrazu začať pozývať napríklad bezdomovcov. Zmyslom tohto obrazu je nebyť ľahostajný voči druhým, predovšetkým takým, ktorí sú nejakým spôsobom núdzni.

            Túto myšlienku pekne vyjadruje gruzínsky spisovateľ Dumbadze vo svojej knihe, keď opisuje odchod Bačanu Akakijeviča z nemocnice, kde sa liečil po infarkte. Tento hovorí profesorovi:

             „Tieto dva mesiace majú pre mňa hodnotu doterajšieho života! Človek by mal aspoň raz v živote prekonať ťažkú chorobu... To mu umožní triezvo a pokojne zvážiť a zhodnotiť doterajšiu cestu... Dva mesiace vo vašej nemocnici boli pre mňa obdobím ohromujúcich objavov!“

            „Čo takého ste objavili?“

            „Zákon večnosti.“

            „Čože? ...A mohli by ste mi ho prezradiť?“

            „Podstata tohto zákona tkvie v tom, že ťarcha života je veľká... Je taká ťažká, že ju človek sám neunesie... A preto by sme sa mali my, ľudia, kým žijeme, usilovať navzájom si pomáhať. Usilovať sa navzájom o nesmrteľnosť našich duší. Vy o moju, ja o druhú, druhý o tretiu a tak ďalej do nekonečna... aby sme neboli odsúdení na osamelosť v živote...“

(zdroje: Tomáš Špidlík, Vatikánské promluvy, www.radiovaticana.va, myšlienky z homíle Richarda Čemusa, Silvano Fausti, Nad evangeliem podle Lukáše, Ján Chryzostom Korec, Človek na cestách zeme)